7. februára NEDEĽA
Dnes som sa chystala von. Nabalila som si veľký batoh, v ktorom som mala (vyškrtnem zafajknem si všetko čo mám):
- Spacák
- Nabiku na mobil, takú ktorá sa dá nabiť a potom nabíja
- 3 Baterky – čelovka, veľká, malá do ruky
- Kompas (aj keď ho mám na mobile)
- 5 Diek a 4 bundy (hlavne pršiplášť)
- Jedlo
- Švajčiarák a aj môj normájny nôž + ešte stružlikacia výbava
Strááášne som sa tešila, lebo idem sama do lesa na prespačku, možno aj nie úplne ku kraju lesa.
Niéééé! Mama mi to teraz celé zničila! Pribalila mi aj Ruda! Kristepane, nie ja nechcem! Počuješ?! No ale fakt! Celú noc mi bude revať vo stane, že mu je zima. Hlavne že teraz sa tvári, že je hrdina.
Nakoniec to nieje také hrozné. Už sme postavili stan a bolo to rýchlejšie, než som čakala, lebo mi Rudo fakt pomohol. Dokonca chcel mať nočnú hliadku ale že musí mať môj nôž. Povedala som mu samozrejme, že súhlasím ale, že o tom nesmie ani za svet povedať mamke. Normálne to odprisahal ako skaut. Nakoniec to nieje až taký hrozný brat. Zabalili sme sa do tých diek a spacákov (mali sme nakoniec dva kôli Rudovi) a svietili si baterkami a rozprávali hrôzostrašné príbehy. Nemusí mi veriť nikto, kto si tento denník prečíta, ale Rudo sa nebál, keď som rozprávala svoj, zato ja som sa triasla keď on len ZAČAL.
Ale toho Gruáááár na konci som sa tak zľakla, že som normálne zvreskla, lebo Rudo to zreval ako gorila. Spolu sme sa zvalili do tej teplučkej hrudy diek a začali sme sa smiať. S Rudom bola fakt obrovská zábava! Pozrela som sa na mobil a neverila som vlastnému mobilu... Videla som tam OO:55! Tak nočnú hliadku sme držali obaja! Rudo už zaspal, tak idem už aj ja. Je to fakt tobrý brat.