12. Februára PIATOK

Júchúúú! To je fakt skvelé! Už je piatok, takže ideme do lesa, Rudo už má zbalené a ja tiež, tak vyrážame.

Po ceste na naše stanovacie miesto sa stalo niečo hrozné:

Išli sme, išli a odrazu niečo hrozne hlasno a hrozne bolestivo šteklo, až sme s Rudom vyskočili. Pozreli sme sa do krovia a tam sme videli niečo fakt hrozné, že mi z toho prišlo zle a zakrútila sa mi hlava. Videli sme tam v pasci chytenú srnu.

Nevedeli sme, čo máme robiť- zavolať políciu, ochranu zvierat, alebo mame, či ocovi. Na rozhodovanie nebol čas. Vytiahla som mobil, vytočila 188, lenže bolo neskoro. Z húštia vyskočili aj dvaja divní muži, ktorí boli oblečení celí v maskáčovom a vedela som, že to sú pytliaci. Rozbehla som sa preč a na Ruda som tiež zvolala „bež!“.

Rozbehli sme sa lesom ako o život, lebo nám oňho aj išlo. Muži sa za nami rozbehli a radšej som sa ani neobzrela, lebo by som sa potkla. S rudom sme vláčili aj naše GIGA batohy, tak sme boli pomalší. Nechcela som ich odhodiť, lebo sme tam mali všetky naše deky. Zozadu ma niečo schytilo a odvlieklo do kríčka, učupela som sa tam a zatvorila som oči. Myslela som, že je koniec môjho života, vytiahla som mobil a začala mamke a ocovi písať poslednú správu. „ŠŠŠŠŠ!“ ozvalo sa zpoza mňa, a už mi bolo jasné, že to Rudo ma schytil.

Okolo kríka prebehli tí dvaja páni a my sme boli v nebezpečí. Kto si myslí, že by som teraz vyliezla, mýli sa, lebo by som ani náhodou nevyliezla. Začalo mi byť zima a Rudo sa za mnou roztriasol. Obaja sme sa rozplakali. Celí rozklepaní sme si otvorili batohy. Vytiahli karimatky a deku. Dali sme si teplý čaj a už bolo lepšie. Ostali sme v našom záchrannom bunkri ešte asi pol hodinu, tí páni prešli okolo naspäť a asi 10 minút potom ako prešli sme sa odvážili pohnúť.

Vykukla som, a keď som sa uistila, že vzuch je čistý povedala som Rudovi, že aj ja sa hrozne bojím. Stále sme sa triasli. dali sme si BeBe keks a objali sme sa. Našli sme nový “stan”. Koruna kríku bola dosť hustá, ale aj tak sme si pre istotu pripevnili hore nepremokavú plachtu a na kraj tiež. Zvonku bola skrytá lopúchmi a vysokou trávou, ale bola aj zelená, taže náš bunker bol fakt skvele zamaskovaný.

Vyšla som von a bola tam dosť zima, zato v bunkri bolo skvele teplo. Nezaspali sme asi do jednej, lebo sme sa báli tých pytliakov. Až o 01:26 som si vzpomenula, že musím zavolať polícii. Vytočila som 188 a zdvihli to hneď, čo som sa začudovala. Podrobne som im všetko vyrozprávala, aj to, kde sa teraz skrývame. O asi desať minút našu plachtu odkryl ňufák policajného psa a zistila som, že policajné psy sú fakt šikovné. Chytil ma za rukáv a pomohol mi postaviť sa. Po Ruda došiel ešte druhý pes a keď sme chvíľu išli narazili sme na policajtov (nie doslova). Pri nich stáli aj tí pytliaci a moja mamka aj tatko. S Rudom sme sa k nim rozbehli. Mamka plakala a tato tiež. My dvaja sme sa tiež rozplakali a všetci sme sa objali. Policajti nasadzovali tým pytliakom na ruky putá a vraveli nám, že sme veľkí hrdinovia.

Toto už asi patrilo do ďalšieho dňa... Aj tak sa dnes už nič iné zaujímavé nestalo.