1. Marca 2021

Škoda, že tento denník urobili taký krátky! Toto je môj posledný denný zápisok... Ach jaj.

Ale je skvelé, že som si ho urobila, lebo keď sa v dospelosti pozriem doňho, uvidím tam seba. Úsek z môjho detstva, spomeniem si na tú naháňačku s pytliakmi, INKÁM pripomeniem všetky tie hry, poviem Rudovi čo som si o ňom myslela, prečítam ho mojim deťom!

To bude skvelé. Bude sa im páčiť. Keď si tú naháňačku s pyliakmi (NP) pripomeniem dnes, bojím sa. Zdvihne sa mi žalúdok. Spomeniem si čo je strach! Ale keď budem o trochu staršia, tak sa na tom zasmejem. Moje detstvo bude trvať už len 7 rokov.

A potom už budem dospelá. To znamená, že ničomu nepochopím ako dieťa, ale ako dospelák. Budem chytrejšia ale nebudem mať takú fantáziu, nebudem už DIEŤA! Píšem sem stále to isté a dokola, ale to preto, lebo nechcem byť ako dospelák. Nechcem byť dospelý dospelák. Chcem mať detský rozum. Svoje deti naučím skvelé veci, lebo nebudem dospelá, ako dospelák!

A teraz poznámkové strany denníka už nemám čím zaplniť. Vysypala som sem to, čo už som mala mať dávno vonku. Možno to znie neuveriteľne, ale naozaj ma to dusilo. Bola to taká hrča v krku, ktorú som zrovna dala von. Teraz sa končí denník, ale začína sa niečo nové. Neviem čo, ale niečo určite, lebo keď sa niečo končí, niečo nové začína.